Blog

4 mýty o vianočnom príbehu

 

Odkedy sme sa s M vzali a máme vlastný domov, vianočné prípravy u mňa dosiahli nový level. Zrazu môžeme vytvárať vlastné tradície, vyzdobiť byt podľa nášho vkusu, kúpiť si stromček tak skoro ako to je len možné a prispôsobiť si aj štedrovečerné menu. Avšak so slobodou v prípravách sa vo mne spája aj strácanie zmyslu Vianoc pred očami. V honbe za darčekmi, čo najkrajšími baliacimi papiermi, výzdobou, plánovaním, stretnutiami s ľuďmi, medovníkmi a v snahe realizovať moju pinterestovú vianočnú nástenku niekedy zabúdam, o čom to celé je.

A aj keď všetka táto krása a útulnosť dôležito dotvára vianočnú atmosféru, slovo Vianoce (Christmas) pochádza z gréckeho slova Khristos (Kristus) a z latinského missa (liturgické stretnutie s eucharistiou), ktorých kombinácia vyjadruje skutočnú podstatu Vianoc – pripomínanie si Krista.

Iste všetci poznáme notoricky známy príbeh o narodení bábätka Ježiška a aspoň raz v živote každý z nás videl betlehemský výjav, vyrezaný z dreva alebo urobený zo šúpolia. A keď zatvoríme oči, vieme si jeho atmosféru čerstvo predstaviť. Príjemne tlmené svetlo zo sviečok, teplo, suchá slama. Všetky postavičky majú úsmevy na tvárach, celé je to pekné a srdcia-zohrievajúce a my spokojne odchádzame z mesta domov, pomaly dopíjajúc horúci punč.

Kázeň Dana Spadera ktorú nám sprostredkovala Maruška pred niekoľkými rokmi ma naučila, že v tom momente asi nemôžeme žiť vo väčšom omyle. Pôvodný význam slov a história nám objasňuje, že tá príjemná scéna z našich predstáv vôbec nebola taká ideálna.

 

 

  1. Mýtus o hostinci

V rôznych prekladoch Biblie sa píše, že Jozef a Mária pred Ježišovým narodením prišli do “hostinca”, alebo “útulku”, respektíve do “nocľahárne.” Pôvodné slovo pre toto miesto je však po grécky “Kataluma”, čo označuje aj hlavnú miestnosť (resp. izbu pre hostí) v dome. Na sčítanie ľudu šiel totiž Jozef do svojho rodiska Betlehema a nebolo to celkom tak, že pre nich s tehotnou Máriou nebolo v “hostinci” miesto. Pravdou zrejme je, že Jozefovi vlastní príbuzní ich neprijali do domu. Pred dvetisíc rokmi totiž nebolo med-lízať keď niekto čakal nemanželské dieťa, čo sa vtedy samozrejme hovorilo aj o Márii. Nie je teda pravda, že sa Jozef s Máriou nevošli do preplnenej nocľahárne. Pravdepodobne ich neprijala vlastná rodina, ktorá sa za nich hanbila. Smutné, nie? Akosi smutnejšie, ako by sme chceli.

 

 

  1. Mýtus o maštaľke a jasliach

Pekná, drevená, suchá a teplá. Taká je len v našich predstavách. V staroveku klasické maštale, ako ich poznáme, samozrejme neexistovali. Dobytok sa nachádzal buď s ľuďmi priamo v ich obydlí, kde zvieratá boli v dolnej časti a ľudia v hornej časti domu, alebo bol zatvorený do okolitých jaskýň, ktorých je v tých krajoch množstvo. “Jasle” boli vlastne krmidlom pre dobytok. Nevieme presne či to bola jaskyňa alebo nie, ale vieme že Spasiteľ sveta sa narodil do špinavého smradľavého priestoru ktorý bol absolútne nehygienický a jeho matka, veľmi mladá prvorodička, ho porodila na rovnakom mieste kde sa nachádzali aj zvieratá so svojimi výkalmi. Tu už naša príjemná predstava dramaticky upadá.

 

 

  1. Mýtus o pastieroch

Ježiša po svojom narodení nepoctili ani žiadne honosné návštevy.  (Mudrci z východu v skutočnosti prišli až o pár mesiacov neskôr.) Pastieri v tom období predstavovali jednu z posledných skupín v spoločnosti, boli špinaví, nedôveryhodní a veľmi chudobní. Hneď po narodení bol Ježiš obklopený vydedencami a ľuďmi, ku ktorým iní nemali žiadnu úctu. Vlastne ako aj často potom, po celý Jeho život.

 

 

  1. Mýtus o romantike Ježišovho narodenia

Ak veríme, že Ježiš je Boží Syn, vieme, že vo svojom predošlom nebeskom domove zažíval slávu, komfort, úctu od každej bytosti. Že žil ako syn Kráľa vesmíru. Rozhodol sa však vzdať všetkého. Netrpel len na úplnom konci, pribitý na kríži. Narodil sa do špinavého sveta (doslova), bezbranne a zraniteľne, mnohokrát v živote zažíval poníženie, odmietanie a pohŕdanie. Zažíval to, čo zažívame my a vo všetkom nám rozumie.  Rozhodol sa vzdať všetkej svojej slávy kvôli nám. My sme mu za to stáli.

Aby trpel za naše hriechy namiesto nás, aby porazil smrť, aby sme my mali večný život.

Aj keď to znie smutnejšie ako vianočné príbehy, na ktoré sme zvyknutí, je to vlastne najlepšia správa našich Vianoc. A nielen Vianoc, ale najlepšia správa nášho života, ktorú sa však musí rozhodnúť prijať alebo odmietnuť každý za seba. Dúfam, že uprostred zháňania posledných darčekov a zbesilého pečenia zákuskov budeme pamätať na Betlehem bez pozlátky.

A budeme vedieť, že vlastne až tak nezáleží na tom, čo si môžeme dovoliť dať pod stromček, alebo na kuchynský stôl, ak sme prijali dobrú zvesť, ktorá mení našu večnosť.

 

 

Photocredit: Michal Pončák

Bližšie vysvetlenia k historickému pozadiu tohto biblického príbehu (Mt 1, Lk 2) nájdete napríklad TU a TU.

 

Zdieľať :
Nechajme mužov byť mužmi
1. októbra 2018
Jarné upratovanie inak
15. marca 2019

Pridajte komentár