Blog

5 cool vecí, ktoré sme s manželom robili (hosť)

Hosťujúci autor: Maruška Skonc

Vitajte na jeho.sk. Ako môžete vidieť, tento článok je špeciálny. Bol totiž napísaný hosťom. Na jeho.sk som sa rozhodla vytvoriť z času na čas priestor pre články od iných autorov, ktorým sú témy tohto blogu tiež blízke. Prvým hosťujúcim autorom je spisovateľka (a moja drahá priateľka, čo vysvetľuje to množstvo mojich fotiek, na ktorých sa nachádza) Maruška Skonc. Jej knihy môžete nájsť na linku pod článkom.

 

 

“Daniel? Čo sme robili, keď sme spolu chodili?” spýtala som sa a pozorovala snehové vločky, ako pristávali na čelnom skle nášho auto v neuveriteľnej rýchlosti.

“No, chodili sme po pekných cukrárničkách, pamätáš si?” Usmial sa Daniel.

“Myslíš tú jednu, kde sme sa strašne pohádali?”

“Nooo, tá jedna mi utkvela v pamäti,” vzdychol si.

 

 

Zahľadela som sa na vločky a zamyslela sa. Ja a moja sestra sme v mnohom podobné a v mnohom rozdielne. Obe rýchlo zabúdame. Rozdiel je však v tom, že ona na to zlé a ja skôr na to dobré. A to je smutné. Väčšinou negatívne spomienky, kritiky, ťažké chvíle sa do mojej mysle zapisujú oveľa silnejšie a na dlhší čas ako pekné spomienky. Nie je to najlepšia vlastnosť, najmä kvôli tomu, že potom v momentoch, keď je ťažko, sa začnem utápať v sebaľútosti toho, že všetko je šedé a tmavé a aj naše manželstvo skôr ťažké, ako pekné. A to vôbec nie je pravda.

A tak som proti tejto zrade mojej pamäti začala aktívne bojovať. Prechádzala som si fotky, čítala staré denníky, spomínala, premýšľala a začala si to spisovať a viete čo? Prišla som na riadne cool “pozabudnuté veci”.

 

1.  Ocitli sme sa v zombie New Yorku.

 

 

Napríklad keď mal Daniel raz tému v Škole pre pracovníkov s mládežou a na konci sa spýtal študentov, ako by chceli, aby skončil, som sa vzadu usmiala, lebo som vedela, odkiaľ mal ten nápad. Raz sme sa spolu ocitli v New Yorku počas hurikánu Sandy a celé mesto spanikárilo, uzavreli mosty, budovy boli obložené vrecami s pieskom. Vtedy zavolala kamarátka mojej sestre, že niektorí ľudia kvôli tomu neprišli na predstavenie na Broadway. Tá nás rýchlo posadila na taxík a my sme zažili divadlo, v ktorom sme mohli hlasovať, ako chceme, aby skončilo. A keď sme sa po ňom vracali domov (pešo), tak sme nestretli ani živú dušu. A v tom vypla v downtowne elektrina. Vchádzali sme do tmy s rešpektom aj smiechom, aj pocitom, že takto veľa ľudí New York nezažilo.

 

2. Našli sme hojdačku v zabudnutom parku.

 

 

V jednu krásnu nedeľu sme sa vybrali objavovať Bardejov a našli sme krásny zabudnutý park obkolesený hradbami, v ktorom boli hojdačky pre dvoch. No, možno vôbec nie je taký zabudnutý, ako bol v tú nedeľu, ale vtedy tam nebol nikto, len my a na malom svahu rástli lesné jahody. Sadli sme si na hojdačku a čítali knihy.

 

3. Prebicyklovali sme deň.

 

 

Keď Daniel pol roka pracoval na farme v Holandsku, išla som ho navštíviť. Nemali sme auto a tak sme sa všade museli dobicyklovať. Videli sme kravičky, mlyny, záhradky, parky a každý, kto nás stretol, sa na nás usmial a pozdravil sa nám. Bol to môj obľúbený deň. (Keď už som si naň spomenula. :))

 

4. Vytvorili sme 2 hodinové okno

 

 

 

Začali sme nový zvyk – medzi 21:00 až 23:00 máme každý deň okno no screens (bez telefónu, iPadu, počítača…jednoducho akejkoľvek obrazovky) a snažíme sa to potiahnuť až do času spánku. Čítame, hráme hry, rozprávame sa, starám sa o kvety, aranžujem, maľujem a Daniel sa rád pozerá na to, nech tvorím čokoľvek. Bolo to dobré rozhodnutie.

 

 5. Objavili sme krásy Spiša.

 

 

Na posledné výročie sa Daniel rozhodol zorganizovať výlet. Mali sme malý rozpočet a tak sme skúmali krásy Spiša (čo je 100 km radar) a objavili sme miesta, na ktorých som nikdy nebola a ozaj boli nádherné. Všetko bolo v Danielovej réžii a bol to krásny deň.

 

 

Vždy ma fascinuje proces, kedy vzniká celoživotná spomienka.

A fascinuje ma aj moja zábudlivosť. Skúsme si pamätať. Že žijeme dobré životy a už len to, že máme milovaných ľudí okolo seba, je jednoducho milosť. Zaviedla som si nový zápisník na nové spomienky a keď prídu tmavé dni, budem pripravená.

 

 

Fotky: Katarína Pončáková, Michal Pončák 

Knihy od Marušky Skonc: Martinus

Zdieľať :
Prečo som rada, že som sa vydala mladá?
16. apríla 2019
Muž je hlava rodiny (a ja nemôžem nesúhlasiť)
1. novembra 2018

Pridajte komentár