Novoročné predsavzatia sú fajn.

Ale vďačnosť a pamätanie na všetko dobré, čo nás v roku 2017 postretlo, je ešte viac fajn.

A  navyše je to omnoho menej stresujúce.

Nie som až taká dobrá vo vyrovnávaní sa so zmenami a preto mi chvíľu trvá, kým si uvedomím, že nejaké obdobie je už nenávratne preč a že rok 2017 už nikdy nenastane. Nikdy. Preto o minulom roku píšem 15. januára.

A keď prejde trošku sentimentu, sadnem si na deň do pohodlného kresla, z ktorého vidím von oknom, čítam si všetky moje zápisky z posledných tristošestesiatichpiatich dní (v tomto prípade dvesto-stranový zápisník) a v mysli mi ožívajú okolnosti ktoré nastali, situácie s ktorými som zápasila a všetko, za čo som ďakovala.

V predošlom roku som zažila mnoho krásy, dobrodružného cestovania, vyriešených konfliktov a pokojných kávových poobedí. Ale paradoxne, uvedomila som si veľkú vďaku za veci, ktoré som urobiť vôbec nechcela.

Tu sú niektoré z nich:

1. ZRIECŤ SA PREDSTÁV O NAŠOM BÝVANÍ

Ó ako som túžila mať pred svadbou všetko pripravené. Fotku na stene, voňavé obliečky v spálni, stôl na prvé spoločné raňajky. Absolútne sme nepočítali s rozsahom rekonštrukcií, ktoré si náš byt bude vyžadovať pred sťahovaním. Tak sme namiesto svadobnej cesty ukladali podlahy a maľovali steny a ja som sa nevedela zmieriť s tým že prvé mesiace v manželstve, na ktoré som sa toľko tešila, prežijem kočovným spôsobom žitia z kufra. Ale Boží plán je vždy lepší ako môj. Teraz som veľmi vďačná za všetky rekonštrukcie, ktoré tu prebehli, že tento priestor lahodí nášmu vkusu a korešponduje s našim štýlom života. Len keby sa mi vzdávalo vlastných snov a dôverovalo Mu o čosi ľahšie, to by bola iná káva.

2. ZAČAŤ ŠETRIŤ

Človek dospeje, začne zarábať, zrazu mu ostane viac ako 20 eur mesačne a on sa cíti ako slumdog millionaire. Až kým mu niekto nepovie, že to sa nedá žiť tak, že každý mesiac moneyrain a že minieš všetko čo zarobíš, že to vlastne si musí nasporiť na dôchodok. Aj na bývanie, kde by sa zmestili potomkovia. Aj na situácie, keby sa pokazila práčka alebo prišiel jeden z nás o prácu alebo na opravu auta alebo ideálne mať rezervu na všetko naraz. A človek by aj mi-le-rád niečo ušetril, ale nevie kde a ako a komu s jeho radami možno veriť. A tak šetrí do ponožky, alebo nešetrí vôbec. To bol príbeh o nás s M. Ale v roku 2017 snáď prišiel happy end. Máme kamoša, ktorému veríme s našimi financiami a ten nás previedol veľmi dlho trvajúcim procesom vysvetľovania, dokumentov a účtov… O 50 rokov sa ozvem, že ako to dopadlo. Ale je oveľa lepšie prežiť šok z odchodu peňazí na účty, ktoré nám ich okamžite nedajú späť a možno aj posledný týždeň v mesiaci žiť asketickým spôsobom života, no zároveň zodpovedne myslieť na budúcnosť. Aspoň tak si vravíme.

3. STAŤ SA RIADITEĽKOU KPM

Sú veci, na ktoré niekedy nemáme ani ambície, ani zručnosti, ani charakter. Ani nervy. Ale keď Pán Boh do niečoho zavolá, zrazu to dáva zmysel. To som cítila voči myšlienke, že by som raz mala viesť Konferenciu Pracovníkov s Mládežou. Nie je to niečo, do čoho by som prirodzene šla, lebo si ozaj myslím, že KPM vyžaduje človeka omnoho pokojnejšieho, schopnejšieho a skúsenejšieho ako som ja sama. Niekedy nás však On dá na nejaké miesto nie preto, kým sme, ale preto, kým sa môžeme stať. 

4. RIEŠIŤ MOJE ZDRAVIE

Takmer každý má niečo a presne viete o čom hovorím. Ten zdravotný problém, ktorý by už bolo treba vyriešiť, ale stojí to toľko času, energie a možno aj peňazí, že sa do toho stačí pustiť možno aj o týždeň. Vlastne asi až budúci mesiac. A nakoniec je z toho budúci rok. No, 2017 pre mňa znamená rok, kedy som zaťala zuby, zahájila tour de ambulancie, spravila si prieskum, našla spoľahlivú kliniku a porazila tú nechutnú žilu na nohe… no proste. Vydýchnem si, keď na to spomínam. A úľava je dobrý pocit, najmä keď sa to týka dlho neriešeného zdravotného stavu. Ešte toho zubára by bolo treba…

5. ZAČAŤ PÍSAŤ BLOG 

Kto si myslel, že už nič nenapíšem? Hej, aj ja, trochu. Roky som o tom rozmýšľala, hovorila a nič pre to dokopy neurobila. A potom stačilo jedno nakopnutie od Marušky a šikovný Jordán, ktorý úspešne ignoroval moje prosby “najprv sa iba informovať” a kým som sa nazdala, už mi kupoval hosting, doménu, nútil písať prvý článok a posielať fotky. Tak som sa spotená v noci pár krát zobudila s bolesťou bruška a zrazu si nevedela predstaviť, že publikujem hocičo z mojej duše. No nikoho to veľmi nezaujímalo a zrazu to už bolo. Je ešte veľa vecí s ktorými bojujem v súvislosti s blogom, vlastne ani nezaručujem, že ešte niekedy v živote niečo napíšem. Ale začala som. To, čo som niesla veľmi dlho v hlave započalo svoju existenciu. A akosi mi je v tej hlave teraz menej tesno.

Takže za to som ja vďačná.

Čo sú veci, ktoré v roku 2018 nechcete urobiť? Nejaký ťažký rozhovor? Niečo začať? Niečo skončiť?

Ja verím že budeme robiť veľa dobrých vecí, aj tých, do ktorých sa nám nechce.

A ďakovať. Najmä ďakovať.

photo credit: Michal Pončák. https://www.flickr.com/photos/michalponcak