Cesty

“GALWAY GIRL”

Chcela som písať o najlepších miestach, kaviarňach, tipoch a trikoch na Írsko, ale tento výlet bol pre mňa príliš pocitový a čarovný na to, aby som ho zhrnula do bodov. Preto ho zhrniem do chvíľ.

 

 

Sedíme v lietadle. Z času na čas to s nami nepríjemne zatrasie a ja bleskurýchlo siaham po Michalovej ruke a stískam ho silno, akoby pevný stisk ruky mohol ovplyvniť stabilitu lietadla. Prehrávam si v hlave konferenciu, ktorá sa práve udiala a je vrcholom našej pracovnej snahy. Premýšľam o ľuďoch na nej, o celoročných prípravách a o štyroch dňoch, ktorými všetky naše prípravy, snahy a modlitby vyvrcholili. Na tento výlet som sa kvôli konferencii absolútne nestihla nachystať a poriadne som ani nevedela kam ideme, našťastie Maruška presne naplánovala to, čo chceme vidieť. Je dobré mať kamarátov čo vyplnia tvoje nedostatky.

 

 

Prichádzame na letisko a zisťujeme, že nič z našej objednávky auta neplatí. Dostaneme iné auto, plné poistenie stojí v skutočnosti päťkrát viac a to pôvodné, ktoré sme už zaplatili, nám nevrátia. Ani podmienky nie sú tie isté. Všetci štyria zvažujeme, či sa nám oplatí zaplatiť túto nad limit vysokú poistku, no aj keď nás láka ušetriť čo najviac, napokon sa rozhodneme pre plné poistenie auta, ktoré zdvojnásobilo cenu prenájmu. Vychádzame na parkovisko, nájdeme naše vozidlo a chlapci sa rozčuľujú, že nám dali pre nich tak nepríjemnú značku akou je Renault. Keď ledva naložíme všetku batožinu do podpriemerne malého kufra, chlapci si to rozmyslia a chcú auto vymeniť. S Maruškou ich prosíme, aby sme už konečne išli. Vzhľadom na nasledujúce hodiny sme asi mohli byť ticho.

 

 

Z Dublinu sa ponáhľame do Corku, konkrétne do reštaurácie, kde pracuje Dušan a kde sa máme všetci spolu zísť. Po pár kilometroch cesty začnú blikať a pískať kontrolky na aute. Väčšina z nich. Zisťujeme, že sme dostali defekt. Na diaľnici. Premýšľame, či sa vrátiť alebo volať asistenčnú službu a čakať, alebo to potiahnuť až do Corku, kde auto vymeníme za iné. Keďže pneumatika ešte nie je prázdna, rozhodujeme sa pokračovať, no celá naša pozornosť sa zúži na sledovanie jej tlaku a každých 50 km dofukujeme gumu. Keď znova pípajú všetky kontrolky, akurát sa dogúľame na parkovisko pred Dušanovou reštauráciou. S radosťou ho objímame a konštatujeme, že znova váži toľko ako v šestnástich. Daniel sa začína báť, že mu bude musieť vrátiť sako, do ktorého sa Dušan pred odchodom už nezmestil.

 

 

Dušan s Dankou nám nachystajú hostinu ako pre kráľov. Objednali päť rôznych starterov, misy plné rebierok, krídelok, šaláty, hranolky a každý sa najedol tak veľmi, že na hlavné jedlo sme ani nepomysleli. Dezert je však dezert. Chlapci šli vymeniť auto, s Maruškou sme sa teda vtesnali do mini vozidla Silvie a Tya a zamierili do odľahlej dedinky, kde sme mali bývať. Privítali nás najmilší sivovlasí hostitelia, domorodí Íri, a doviedli nás do starého domu s príjemne útulnymi a teplými spálňami s elektrickými dekami na posteliach. Chlapci prišli o hodinu s novým autom, mierne pobavení. Vysvitlo, že M v prvých piatich minútach šoférovania na ľavej strane na uzučkých írskych vidieckych cestách rozbil späťák o elektrický stĺp zasahujúci do vozovky. Hneď v prvý deň sme ďakovali Bohu za prorocké rozhodnutie dať si plnú poistku a s dobrým pocitom ušetrených 1800 eur som zaspávala v príjemne elektrickou dekou vopred vyhriatej posteli.

 

 

Na druhý deň sme sa vybrali do Charles Fort v Kinsale, majestátnej pevnosti s epickým výhľadom na more a na neuveriteľne zelené kopce. Cez deň sa vystriedal dážď so slnkom asi pätnásťkrát. Nečudo, že sa tu tráve darí. Začínalo znova pršať a kamaráti sa odviezli do najbližšej teplej kaviarne, no my s M sme v mizérii pobehovali po šírom areáli pevnosti a hľadali krytku z foťáka, ktorú som kdesi stratila. Nikde jej nebolo. Videla som, že M je namosúrený a hnevala som sa i ja, že je obyčajná krytka pre neho taká dôležitá. On sa zas hneval, že som sa neospravedlnila, no ani jeden z nás vtedy netušil o relevantných dôvodoch na hnev toho druhého, videli sme len tie svoje. Takže tu sme, druhý deň výletu, obkolesení kamarátmi a hneváme sa. Sme experti v neriešení konfliktov na verejnosti. 

 

 

 

Po káve, vychutnanej na pohodlom kresle pri kozube s výhľadom, sme sa opäť zdvihli využiť slnečný moment a odviezli sme sa k Drum Circle v Glandore. Cestou sa počasie vystriedalo ešte trikrát, no milostivo pršalo zvyčajne keď sme boli v aute a po vystúpení z neho akoby uťal a ukázala sa dúha. Uprostred kruhového zoskupenia kameňov bolo vidno starodávne obetné miesto s vychladnutou pahrebou, voľajaké divné druidské či vikingské praktiky. Silvia nám všetkým na tomto mieste dala darček. Symbolické kamene s vyrytým biblickým veršom, lebo temnotu treba prekrývať svetlom. Maruška prinútila mňa a Michala porozprávať sa. Odchádzame zmierení, s kameňmi vo vreckách.

 

 

Nasledujúce ráno na nás museli Dušan s Dankou znova vyčkávať, akoby skupina šiestich ľudí bola už vopred odsúdená na meškanie. Na pláne bol Blarney Castle a čo bolo dôležitejšie, jeho priľahlé záhrady. Vedela som, že podľa mojej babky som v raji a tak som sa aspoň snažila všetko jej odfotiť. Čerešnové stromy sa striedali s pasúcimi sa kravami, tie sa striedali so zámočkami, tie s gigantickými papraďmi a tie so šírymi lúkami. Stihli sme ešte English Market v Corku, kde sa M pohádal s predavačom hot-dogov, ktorý ho celého oprskal olejom z pečúcich sa párkov, ale inak sme boli veľmi fascinovaní lokálnymi predajcami, čerstvými výrobkami a domácou kvalitou. Danka mi kúpila shot ustrice a túto špecifickú chuť sme šli zahnať kávou pri kozube v blízkom pube.

 

 

 

 

 

 

V ten deň sme ešte stihli spolu s M, Dankou, Dušanom a Danielom vybehnúť na útesy Nohoval Cove, kde sme boli len my piati. A ešte dom so statkom, postavený na konci útesu a pred domom otec s malým chlapcom, ktorý sa hral so živým koníkom a ešte nevedel, že vyrastá na jednom z najpoetickejších miest na planéte. Útes bol jeho ihriskom.

 

 

 

 

Štvrtý deň. Cliffs of Moher. Tieto svetoznáme útesy boli ďaleko majestátnejšie, veľkolepejšie a hrozivejšie ako obraz, ktorý sme si v hlave stihli vytvoriť. Patrili sme medzi šťastlivcov, ktorým hmla nezakryla dychberúci výhľad a celý deň sme ho mohli vychutnávať s príjemným slnkom na tvári, spolu s tisíckami ďalších ohromených ľudí všade okolo nás. Naši chlapci sa približovali k okrajom útesov s provokujúcou nezodpovednosťou, akoby nám neustále dokazovali, že nemôžu byť zmyslom nášho života. No i napriek davom a nebezpečným prejavom mužskosti vo mne tieto výhľady zanechali jasný vizuál všemocnosti Stvoriteľa.

 

 

 

 

 

 

V piaty deň výletu sme mali na pláne dôležitú misiu: dostať sa do Gallway. Každý z posádky mal iný Galway sen. Silvia chcela už konečne ísť do pubu so živou hudbou, Daniel a ja sme “museli” nájsť dom z pesničky Galway girl od Eda Sheerana (teda po tom, čo nám Danka o nej povedala) a Maruška chcela ochutnať lokálne jedlo. Trvalo nám hodnú chvíľu kým sme našli ten správny pub s kapelou, nanešťastie väčšina ľudí mala rovnaký nápad a do pubu sme sa nezmestili ani postojačky. Nakoniec sme sa najedli na mieste, kde síce nebola live muzika, ale zato vynikajúce fish and chips, ktoré boli must-have v našom pláne írskeho jedálnička. A napokon, pri západe slnka, poriadne najedení a unavení z celého dňa, sme  našli dom z “Gallway girl”. Bol to ten modrý.

 

 

Nasledujúce ráno sme sa zobudili do dňa, kedy sme sa museli rozlúčiť s pôvabným írskym vidiekom, so závanmi po kravách, výhľadmi na ovečky a na surreálne zelené lúky. Dušan a Danka nám znova pripravili kráľovské raňajky, tentoraz u nich doma. Obdivujem ich bezpodmienečnú pohostinnosť, kdekoľvek a v akýchkoľvek podmienkach sa práve nachádzajú. Takto bratsky posilnení sme sa naposledy stisli, nevediac, kedy sa znova uvidíme a vydali sa na cestu do Dublinu. Cestou sme sa zastavili pri jazere Glendalough, ktoré bolo nadpozemsky krásne. Počas svojho života som videla toľko nádherných miest, ktoré som zatúžila vídať za oknom mojej obývačky každé ráno. Potom mi príde smutno, ako málo ľudí na svete má výsadu vidieť uchvacujúce výhľady z ich obývačkového okna. Nakoniec si však znova spomeniem, že smerujem do neba. Tam pre mňa Pán Boh chystá vysnívané miesto, ktorého krásu si neviem predstaviť. No bolo by krásne bývať pri Glendalough. S touto myšlienkou som sa s jazerom rozlúčila.

 

 

 

Cesta do Dublinu sa niesla v duchu: nové auto, nový defekt. Plné poistenie auta v Írsku bolo jedno z najlepších finančných rozhodnutí v našom živote. V Dubline pršalo. Tak nás napokon dostihol tento mokrý Írsky osud. Počas lejaku sme pobehovali medzi kaviarňami a kým len kropilo, na chvíľu sme sa vynorili pozrieť si najväčšie must-see. Ledva sme dobehli do St.Patrick’s Cathedral, kde sme sa snažili aspoň trochu vysušiť si vetrovky bez toho, aby sme urobili prílišný bordeľ na tomto svätom mieste. Mám rada mojich priateľov, aj cestovanie, ale je dobré počas takýchto hektických dní niekedy zotrvať v tichu sami v sebe. Konečne som otvorila zápisník a začala si rekapitulovať, čo všetko pekné sme zažili. Po hodnej chvíli, keď nám začala byť znova zima, sme sa presunuli do najpôvabnejšej kaviarne s vitrážovými oknami zvanej Bewley’s a večer pred odletom do USA sme si ešte šli vychutnať posledné írske jedlo, aj keď naša peňaženka začínala pociťovať nepomer medzi našim platom a lokálnymi cenami. Živá hudba sa nám nepodarila ani raz, no presvedčili sme čašníčku, že toto je náš posledný írsky večer a namiesto amerických hitov deväťdesiatych rokov by nám mala pustiť nejakú tradičnú muziku. Jahňacie stew som si vychutnala za zvuku píšťalok a bolo to hodné každého eura, tú lahodnosť cítim stále na jazyku.

 

 

 

Írsko bolo takmer dokonalé, aspoň pre mňa. Všadeprítomná príroda vypudzujúca tú najzelenšiu zelenú, mestá plné kultúrnej duše, prívetiví a veselí ľudia, lokálne potraviny v Lidli za lacnejší peniaz ako na Slovensku, trhy s práve ulovenými rybami, čerstvým mäsom a voňavými pekárničkami, more, bohatá história a puby s írskou kávou, ktoré si človek ošľahaný vetrom a dažďom môže vypiť pri kozube. Je smutné, ako viem Boží dar vidieť kus sveta, prevrátiť na nespokojnosť s mojou vlastnou krajinou. A spoločenstvá Slovákov využívajúcich systém v Anglicku alebo Írsku svedčí o tom, kam táto nespokojnosť môže dospieť. Pre seba by som však chcela, aby príležitosť vidieť inú kultúru vyvrcholila túžbou meniť tú moju, nie naopak.

 

 

 

Photocredit: Michal Pončák

Zdieľať :
Veľký balkánsky roadtrip 2/3
27. februára 2018
THE ITALIAN JOB
1. apríla 2019

Pridajte komentár