Blog

Kríza štvrťstoročnice

25. To je vek, ktorý som dovŕšila pred pár dňami.

Tento článok však započnem otázkou: Počuli ste už o kríze mladého veku? (“Quarter life crisis.”) No, prosím pekne, to je kríza, o ktorej sa v slovenských kruhoch málo hovorí, (aj keď článkov z Británie a USA sú tisíce) ale veľa z nás ju žije. Je spôsobená jedinečnou situáciou, v ktorej sa naša generácia “Millenials” ocitla. Ide o to, že máme také množstvo možností, ako žiadna iná generácia pred nami. Teoreticky môžeme študovať čokoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek, no taktiež nemusíme študovať vôbec nič a namiesto toho môžeme začať nejaký biznis alebo sa presláviť sa na youtube. Ak si to zaumienime a máme na účte aspoň 500 eur, už zajtra môžeme byť na druhom konci sveta. Akúkoľvek informáciu máme dostupnú za pár sekúnd, vieme sa dozvedieť všetko o všetkom, a pritom sa nepohnúť z gauča. Hranice, kariéra, príležitosti a sny sú pre nás otvorené ako nikdy predtým. Avšak s toľkým množstvom možností prichádza dilema plná úzkosti, a to vybrať si za životné smerovanie tú najlepšiu možnosť z milióna, snažiť sa vyniknúť, spraviť dieru do sveta a robiť v živote len veci, ktoré majú zmysel. A najlepšie pred tým, ako dovŕšime 25 rokov. Táto éra je takisto érou porovnávania. Nikdy predtým sme jedným ťuknutím na telefóne nemali k dispozícii ukážky životných úspechov ľudí známych i neznámych a neustále porovnávame naše vlastné priemerné dni s najsvetlejšími momentami iných, ktoré sú ľudia ochotní zavesiť na Facebook či Instagram. A to je len malá časť tejto krízy.

Je to však časť, s ktorou osobne najviac zápasím, ak mám byť úprimná. (Haló, rozumie mi niekto? M nevie, o čom hovorím. On je vo svojich 27. rokoch so životom maximálne spokojný, bless his heart.)

 

 

Existuje len jedna vlastnosť, ktorá bola väčšia ako moja schopnosť neustále si vysnívať niečo nereálne. Moja cieľavedomosť. Pamätám si na moment, keď som mala asi dvanásť rokov a ležala som v hojdacej sieti pri našej letnej chate. Čítala som veľmi dobrú knihu, aspoň tak som to vtedy zhodnotila, a myslím, že ju napísalo akési mladé dievča. Živo sa mi vynára moment, kedy som si zaumienila a sľúbila, že aj ja napíšem knihu, kým budem ešte teenagerom. A takýchto momentov nasledovali desiatky. V mladom veku sa stanem úspešnou novinárkou. Alebo herečkou. Precestujem svet. Vydám sa za černocha a budeme mať chutnučkých mulatov, ktorých budeme učiť štyri cudzie jazyky od narodenia. Pôjdem na najlepšiu strednú v meste. A na jednu z najlepších univerzít na planéte. Zmením svet všetkým, čo mi prejde cez ruky.

A najlepšie bude, ak stihnem všetko predtým, ako budem mať 25.

Nech sa páči, ukážkové dieťa milénia, obohatené o extra dávku šialenstva.

 

 

Veľa sa odvtedy zmenilo. Mnoho ambícií, ktoré boli kedysi mojimi najvyššími cieľmi, teraz pokladám za prázdnotu. A to, o čom som kedysi ani nesnívala, je teraz realitou môjho života. A za všetko som, och, taká vďačná.

No keď sa približovala moja štvrťstoročnica, a vlastne každučké narodeniny od mojich asi osemnástich rokov, poznala som to podľa bolesti v žalúdku a tlaku v hrudníku. Zrazu som zabudla na všetky vďaky a na internete som videla len ľudí v mojom veku, ktorí zakladali úspešné podniky či boli na vrchole instagramovej kreativity. V kine som počas celého filmu premýšľala, ako sa niekto stane globálne známou hviezdou prakticky za noc, a môj malý svet sa zrútil vždy, keď som sa dozvedela, že táto nová celebrita má menej rokov, než ja. Najväčší kritik zo všetkých však bolo moje staré ja. Všetky zaprášené sny a výzvy, akokoľvek absurdné, sa znova vynorili a uťahovali si z mojej reality. Uvedomovala som si, že moje 15-ročné ja by bolo týmto životom prinajmenšom výrazne sklamané. Stále žijem v meste v ktorom som sa narodila, namiesto Glasgowa som sa nakoniec rozhodla pre štúdium v Košiciach, ešte stále som ani nezačala magisterský stupeň výšky a namiesto budovania kariéry fashionistu v Londýne (aha, to som tiež chcela, aj keď môj aktuálny šatník o tom vôbec nevypovedá) si od dvadsiatich dvoch rokov žijem život vydatej ženy.

 

 

Tieto slová ešte nepíšem z úplne víťazného bodu. Trošku tuším, že rovnaké myšlienky prídu keď budem mať 26, 28, možnože aj 30, alebo zajtra, znova.

No teraz, i potom, si budem potichu opakovať: Tento život nie je primárne o mne, ani o mojich ohromujúcich úspechoch, aj keď toto presvedčenie počúvam zovšadiaľ. Moja existencia je o oslave Ježiša a o všetkej práci, ktorú vo mne vykonal. Život podľa mojich pôvodných plánov by pravdepodobne vyzeral viac oslnivo a bol by celý posiaty glitrami, ale iba navonok. Vnútri by som bola stále niekým, kto si je neistý sám sebou, svojou vlastnou hodnotou a hľadá ju za úspechmi, mužmi, drahými handrami a inými nestálymi vecami. Bola by som niekým, kto okolo seba nevidí zdravé vzťahy a nevie ich ani sám vytvoriť. Niekým, kto konštantne hľadá zmysel, no nič nie je dostatočne naplňujúce.

Tieto narodeniny teda oslavujem Pána Boha. To, že mení popol na krásu, prázdnotu na plnosť, povrchnosť na hĺbku, temnotu na svetlo.

A kto si myslí, že som namiesto splnených snov prežila život na púšti, živiac sa lúčnymi koníkmi, nie je to tak. (Ján Krstiteľ, ja ťa nenormálne obdivujem.) Mohla som vidieť mnoho krajín sveta, študovať to, čo ma naozaj zaujíma, žiť rok na inom kontinente, vydať sa za najláskavejšieho belocha z vedľajšej dediny, písať, učiť sa fotografovať, viesť konferenciu ktorá má obrovský význam a vplyv. Byť mojej sestre po ruke a pozorovať, v akú krásu rastie. Vybudovať pevné priateľstvá na večnosť. A za najväčšie zázraky považujem to, že väčšina kvetov v našom byte ešte stále žije, že som spravila vodičák a naučila sa piecť už desať koláčov. (M počúva ich hrdé vymenúvavanie aspoň dvakrát do týždňa.) Tak chcem žiť aj naďalej. Tvrdo pracovať, veľa tvoriť, rásť, aj keď to je bolestivé, a oslavovať. No nie seba samú.

 

 

Takmer nič z tohto života nie je také, ako som si vysnívala. Na to vravím, vďaka Bohu. Že nie som tá, ktorá má všetko pevne v rukách. Že na to sú oveľa múdrejšie, láskavejšie a mocnejšie ruky.

To si musím pripomínať, keď sa niekedy vraciam z kina. Alebo sa prichytím ako vravím, že som znova o rok staršia a nič poriadne som ešte nedosiahla. A je to v poriadku, kým viem v hlučných klamstvách počuť jemný hlas Pravdy. 

 

 

Zdieľať :
5 najlepších vecí roku 2017, ktoré som nechcela urobiť.
15. januára 2018
Manželské nezhody a krásny Gdańsk
1. marca 2019
4 komentáre
  • […] Tento článok bol pôvodne publikovaný na www.jeho.sk. […]

  • […] Tento článok bol pôvodne publikovaný na https://www.jeho.sk. […]

  • Milá sestra,chcem ti len napísať,že veľmi ďakujem tebe aj Pánu Bohu za tento článok, dnes som prvýkrát narazila na tvoj blog a prečítala som nejaké články,kým tu ešte tento jeden nebol. Vo veľa myšlienkach sa s tebou stotožňujem,tiež som pred pár dňami “oslávila” štvrťstoročnicu a tie pocity dobre poznám. Čo mi príde ale zaujímavé, že nechápem ako môže mať tieto pocity človek ako ty. Musím sa priznať ,že som sa dnes pri čítaní tohoto blogu porovnávala a bola som trochu smutná, že nežijem taký zaujímavý,úžasný a upešný život ako ty (to hnusné porovnávanie sa) a že som toho toľko nedosiahla (svadba,štúdium,úžasná praca-ktorou prácu na KPM pokaldám) Na druhej strane ma povzbudilo to,že som si uvedomila že naša optika je často iná než optika iných ľudí na nás a o čo viac je iná optika Božia. Niekto by dal možno čokoľvek, aby mohol mať to čo mám ja a ja možno len nie som dostatočne vďačná lebo moje ego túži po radosti z vlastných úspechov než po radosti z Jeho úspechov. A síce my sme možno nedosiahli to, čo sme si zaumienili ako 15-ročné ale Boh preto neprestal pracovať na našich srdciach a životoch a preto mám vnútorne takú radosť, že naše životy sú v Božích rukách a že namiesto vlastných narodenín môžeme oslavovať Pána Boha, ktorý nám dal život ako dar a ktorý je natoľko mocný že sa dokáže osláviť aj v tom, čo my pokladáme za neúspech. A povedala som si tieto narodeniny,že sa vôbec nebudem trápiť číslom ani porovnávaním sa s rovesníkmi,ktorý už niečo dosiahli v očiach tohoto sveta, lebo ja z Božej milosti -vďaka Pánovi Ježišovi,ktorý za mňa vylial svoju krv na kríži-mám život večný a čo je oproti tomu 25 rokov? 🙂 A tiež čím viac rokov, tým bližšie sme k Pánovi, teda do neba. 🙂

    • Amen na to, Anička! Veľká pravda. “U suseda je tráva vždy zelenšia”, vraví sa, a akosi lepšie nám ide to porovnávanie ako vďačnosť 🙁
      Ďakujem za feedback aj za povzbudzujúci komentár!

Pridajte komentár

Pingbacks

  1. […] Tento článok bol pôvodne publikovaný na https://www.jeho.sk. […]

  2. […] Tento článok bol pôvodne publikovaný na www.jeho.sk. […]