Cesty

Veľký balkánsky roadtrip 3/3

Prvú časť článku nájdeš TU.

Druhú časť článku nájdeš TU.

Domov -> Salina Turda -> Sibiu -> Transfagarasan -> Bran -> Brasov -> Peles -> Bukurešť -> Plaja Vadu -> Constanta -> Mamaia Beach -> Sozopol -> Veliko Tarnovo -> Bozhentsi -> Sofia -> Iron Gates -> Domov

 

 

Deň 9: Sozopol -> Veliko Tarnovo

Dnes sme nadobro zakývali moru a z bulharského Lidla som si kúpila veľkú mapu sveta, ktorú sme po zvyšok roadtripu mali prieviazanú o rúčky pod strechou a pri vrátení požičaného auta sme na ňu napokon zabudli. V Tarnove sa naše mega auto prepchávalo cez uzučké uličky vystlané kamennými kockami, až nám chvíľkami táto úzkosť uličiek pripomínala Taliansko. Napokon sme našli náš očarujúci dom v historickom centre, ktorý tvoril veľkolepý vrchol bulharského hipsterstva. Bola to staručká stavba s úzkym gánkom pozdĺž celej jeho vnútornej strany, kde sa akurát zmestili 2 neveľké stoličky a stolček na tenkých nôžkach. Parkety, vysoké stropy, steny púdrových farieb s množstvom obrazov rôznych veľkostí a náhodné hudobné nástroje. Náš airbnb mág, Richard, ktorý nachádza v Európe to najlepšie v duchu vysoká estetika a nízka cena, si vyslúžil náležitý obdiv a úctu od nás všetkých. Ani samotné Veliko Tarnovo v kráse nezaostávalo za týmto obydlím. Vnútrozemie Bulharska sa zatiaľ javí oveľa krajšie ako prepchaté a nevkusné dovolenkové destinácie na pobreží a my sme so sebou celkom spokojní, že objavujeme miesta, kde veľa turistov často nevkročí. Veliko Tarnovo je mesto s riekou v doline, ktorá je na náprotivých kopcoch husto posiata stovkami domčekov prilepených na seba. Každý kút poskytoval výhľad hodný pohľadnice. Zdalo sa, že toto mesto zaspalo v čase a okrem svojej nepoškvrnenosti modernou dobou nemalo mladým Tarnovčanom čo ponúknuť. Na večeru upiekli Deniska s Danielom starý dobrý chlieb vo vajíčku a potom sme sa náhlili naspäť do centra pozrieť si svetelnú show v podobe vrhania svetiel na stredoveký hrad a jeho hradby. Mala predstavovať dejiny Bulharska a vraj ju skonštruovali voľajakí pražskí inžinieri. Boli sme tam my a veľká skupina číňanov, ako inak. V tento večer sa zlomili aj Michalove ideály o svete a o tom, že keď on chce spať o 23:00, všetci chcú spať o 23:00. A nikto si nedovolí vyrušovať spiaceho človeka klebetením s ostatnými. Asi ma v živote mnohokrát zabolí pohľad na toto trpiace srdce plné ideálov a úprimnej viery, že každý koho stretne, môže byť jeho najlepší kamarát.

 

 

 

 

 

 

 

 

Deň 10: Veliko Tarnovo – Bozhentsi

Ráno všetci zdúchli pokukať obchody, ktoré neboli nič moc a tak som si v pokoji pripravila raňajky a zjedla ich na novom obľúbenom mieste, stoličke na gánku, zatiaľ čo M ešte stále spal, sklamaný z ľudstva. Po zobudení sa tváril ako grumpy cat, takže radšej som zdupkala aj ja, kúpiť si pohľadnicu, tú jedinú vec čo si kupujem v každom novom meste už od roku 2011. Znova som sa ocitla v uličkách s kamennou dlažbou v obkolesení drevených domčekov s veľmi nízkymi stropmi ako v stredoveku a s nadšením som zistila, že niektoré z týchto domov sú kaviarne. Veliko Tarnovo sme opustili s nostalgiou nad tou krásou a mierili sme do nedaľekého Bozhentsi, ktoré nebolo až také neďaleké, lebo sme sa znova stratili. Aspoň sme navštívili kláštor, kde nám obhliadku nanútil starý zanedbaný (ale zato náruživý) pán, učenec Tarnovskej Univerzity. Keď sme dorazili do malej dedinky Bozhentsi, s úžasom sme zistili, že bývame priamo a nefalšovane v skanzene! V drevených izbičkách s nízkym stropom, ohniskom, masívnymi posťeľami a utešenými okienkami. Akurát kúpelňa bola našťastie novodobá. Celá dedinka obsahovala len pár drevených domov, kde boli dve obchodíky s tradičnými výrobkami a tri pohostinstvá a z toho len v jednom sa dalo platiť kartou, takže výber miesta na obed bol jasný. Chlapci sa poobede vybrali zdolať komunistický monument Buzludzha a my dievčatá sme sa roztrúsili po celej dedinke, až na jej okraj, kde sa zdalo, že svet tam už končí. Sedela som za starou školou na múriku, s výhľadom na dedinu a zapadajúce slnko, kde som sa pýtala Pána Boha na budúce mesiace a ďakovala za tie predošlé. Keď sa chlapci vrátili, navečerali sme sa znova v tom jednom hostinci a namôjveru, nespomínam si kedy som jedla niečo také dobré. Ešte aj chlieb k polievke bol vlastne čerstvo upečený pecúch s množstvom syra navrchu a každé jedlo, či to už bol gyros, fazuľový prívarok, či rizoto chutilo skvelo aj keď sme netušili, čo si vlastne objednávame. Aj sa tam spalo akosi lepšie, na tom čistom vzduchu.

 

 

 

 

 

 

Deň 11: Bozhentsi -> Sofia

V Bozhentsi boli raňajky v cene a my sme sa už nemohli dočkať dedinských švédskych stolov plných čerstvého pečiva, šunčičiek, syrov a zeleninky. Dali nám však len pohár kyslého mlieka podivných vlastností a k tomu v mikrovlnke zohriatu Banicu, kus slaného koláča veľmi zvláštneho cesta. Pomali sme prežúvali a ukrivdene pozerali na dcérku domácich, ktorá si obďaleč vychutnávala svoje Cheerios. Smutní, že už nič iné neprichádza sme nastúpili do auta a vyrazili do Sofie. Tam sme sa najprv nadchli pre unikátny art-hostel, kde nás napokon pre nejakú chybu nemohli ubytovať, lebo pre nás už nemali miesto a tak nám zohnali ubytovanie inde. A tak sme všetky naše kufre a ťažké debničky s jedlom prenášali asi kilometer v páľave, lebo auto s dvoma chlapcami už odišlo, hľadajúc dlhodobé parkovanie. Táto ubytovňa nebola ani zdaleka taká pekná, nábytky sa tam rozpadávali, postele vystreľovali ľudí do vzduchu (aspoň tá moja mňa) a kuchyňa sa zjavne nepoužívala už roky. Kamaráti odišli po obede na mestské bicykle, ktoré v kombinácii s infraštruktúrou Sofie neboli až taký dobrý nápad, no my s M sme sa oddelili, aby sme oslávili v meste naše výročie svadby, čo sa ukázalo ako skvelý ťah. (Asi o tom čoskoro napíšem ďalší blog.)

 

 

 

Deň 12: Sofia -> Iron Gates

Po raňajkách nastolili ženské hlasy v skupine výjazd do Mall of Sofia, kde mali ozaj všetko na svete, aj Dunkin Donuts. Táto márnotratná zastávka bola našou poslednou v Bulharsku, do Srbska to bolo 5 hodín. Na rozdiel od Rumunska tejto krajine nevládli psy, ale mačky, ako sa ukázalo. Na hranici sme prechádzali cez povestné Iron Gates of Danube, okázalé vodné dielo na Dunaji, no keďže to bolo hraničné územie, zastaviť a fotiť sa nedalo. Samozrejme, že sme to skúšali a prilákali sme hulákajúcu vojačku. Dorazili sme do Kladova, malého Srbského mestečka, kde bol Dunaj taký široký že si pri ňom spravili sympatickú čistú pláž. Niekoľko metrov od brehu trčala akási stolička, takže o malú chvíľu už boli chlapci v trenkách a o trošku dlhšiu chvíľu sa už všetci štyria tlačili na stoličke v Dunaji. V duchu predošlého spomínania tejto mužsko-dobrodružnej tématiky som vlastne veľmi rada, že som ženou a že M bol stvorený ako muž, lebo sa z toho hrozne teší. V tento deň sme ešte v potravinách zistili že v Srbsku sú nehorázne nízke ceny a aj by sme šli niekam na večeru, ak by sme našli niečo lákavé v meste, ale nenašli sme. A tak sme sa šli vyspať do novučičkého vkusného bytu, tiež nehorázne lacného, poslednýkrát mimo nášho domova.

 

 

Deň 13: Iron Gates -> Domov

Naše posledné ráno na roadtripe nebolo veľmi poetické, strávili sme ho chystaním sandwichov na cestu. Poslednýkrát sme naložili naše verné auto. Poslednýkrát sme vyrazili na cestu prerušovanú cikaním takmer každých 30 minút. (A tentoraz aj návštevou sochy Herkula, McDonaldom a piknikom v holubami okakanom centre Debrecína).

S vďakou v srdci a mapou sveta v hlave plánujeme, kam pôjdeme o rok.

 

 

TIPY NA RUMUNSKO A BULHARSKO (Klikni a uvidíš, čo sa páčilo nám).

Ubytovanie

Jedlo

 

Photocredit patrí aj: @michal_poncak 

Zdieľať :
Čo vidieť v NYC keď máš málo času a ešte menej peňazí
15. septembra 2018
Veľký balkánsky roadtrip 1/3
8. februára 2018
6 komentárov

Pridajte komentár