Ak by som cestovala do Izraela bez akejkoľvek predhistórie, pravdepodobne by ma táto krajina až tak nechytila za srdce. Na môj vkus je tam príliš veľa odpadkov na uliciach, nervóznych šoférov a napätej atmosféry medzi kultúrami. Avšak pre ľudí, ktorí poznajú Bibliu má táto krajina úplne iný význam. Akoby sme stále čítali len knihu a boli odkázaní na vlastnú predstavivosť, no zrazu vidíme film. Zdá sa, akoby každý kameň, každá skala, pole či rieka mali nejaký hlbší význam. Všetko hovorí o príbehu Ježiša Krista. To, že je Bohom, mi došlo už dávno. Ale to, že bol aj stopercentným človekom, rovnakým ako ja a predsa tak odlišným, som si naplno uvedomila až tento týždeň. S novou optikou som videla všetky sklamania, ktoré ho čakali na každom rohu.

Jeho život bol zväčša neslávny. Narodil sa v Betleheme, pravdepodobne v jaskyni kde na noc zaháňali dobytok, obkolesený smradľavými ovcami a kozami. Príbuzní jeho otca si, zdá sa, mysleli že je nemanželské dieťa (čo v tej dobe pre jeho matku predstavovalo hrozbu ukameňovania) a tak sa pravdepodobne hanbili pustiť túto škandalóznu rodinku k sebe do príbytku. Vyrastal v Nazarete, vtedy bezvýznamnej dedine, s asi štyristo obyvateľmi.

Do tridsiatich rokov žil celkom obyčajne. Bol tesárom a staviteľom, lisoval olej, vyrábal víno, jedol čerstvé ovocie, zeleninu a veľa rýb. Väčšinu svojho života venoval tomu, aby mal pevné základy a dobrú prípravu na svoje posledné tri roky, ktoré zmenili svet.

Tesne predtým strávil štyridsať dní na púšti, bol pokúšaný rovnako ako my. Aj u neho diabol útočil na životné potreby, identitu, autoritu či túžbu získať bohatstvo a moc. On však nepodľahol.

Potom to prišlo. Nevieme kedy porozumel, že celý starý zákon, ktorý musel vedieť odpredu i odzadu ako aj ostatní židovskí chlapci, celý hovorí o ňom. Ale keď po prvýkrát vo svojom meste predniesol ideu, že je tým dlho očakávaným Mesiášom, obyvatelia Nazareta z toho neboli až tak nadšení. Vlastne Ježiša vyhnali z mesta a snažili sa ho zhodiť zo skaly. Muselo to byť pre neho zraňujúce.

Presťahoval sa do Kafarnaumu a odtiaľ cestoval, vyučoval, stretával sa s uznávanými farizejmi, ale aj s odmietanými prostitútkami či nenávidenými vyberačmi daní. Vybral si okruh troch, dvanástich a sedemdesatich ľudí do ktorých intenzívne investoval, brával ich všade so sebou a zdieľal s nimi svoj život takmer tri roky.

Okrem toho spravil mnoho zázrakov, liečil, získal popularitu a autoritu medzi ľuďmi. Tí z neho šaleli. Pri vstupe do Jeruzalema mu kládli palmy pod nohy, no o týždeň neskôr už svorne kričali “ukrižuj ho!”  Zradil ho jeho priateľ, jeden z dvanástich, do ktorých vložil nádej do budúcnosti. Ďalšie sklamania.

Aj keď vedel, čo ho o pár hodín čaká, vybral si večeru so svojimi najbližšími, kde im dával posledné inštrukcie, umyl im nohy od prachu a výkalov zo somárikov na cestách, keď sa žiadny z jeho učeníkov na to nepodujal. Na večeru pozval aj Judáša, aj jemu preukázal česť umývaním nôh aj keď vedel, že o pár minút ho zradí. Vo svojich posledných hodinách bol láskavý, trpezlivý, myslel na učeníkov i na nás.

Vo chvíli, keď najviac potreboval podporu od svojich nasledovníkov, oni sa začali porovnávať a otvorili starú známu hádku, kto z nich je najväčší. 

Napokon, keď ho začala premáhať úzkosť z toho, aká smrť ho čaká a odišiel sa modliť do záhrady, jeho učeníci zaspali keď ich potreboval najviac. Tri krát, konkrétne. Sklamanie na sklamanie.

Keď ho zajali, všetci zutekali. Peter zaprel, že ho pozná, aj keď pár hodín predtým tvrdil, že je pripravený za Ježiša aj zomrieť. Do rána ležal v studenom žalári vytesanom do skaly a politická moc si ho pohadzovala, lebo nikto sa neodvážil vydať príkaz na jeho zabitie.

Vyhecovaný dav prinútil Piláta, aby vykonal rozsudok smrti a Ježiš zomrel najstrašnejšou smrťou aká vtedy existovala. Váha jeho vlastného tela ho zadusila, keď sa už nevládal na kríži dvihnúť a nadýchnuť.

Jozef z Arimatie vyžiadal Ježišovo mŕtve telo, ktoré narýchlo očistili a dali do poriadku, lebo za hodinu začínal šabat. Uložili ho do Jozefovej rodinnej hrobky, ktorú zavalili kameňom a ku ktorej dal Pilát postaviť stráže.

No v nedeľu, keď prišli ženy očistiť telo dôkladnejšie, nastal chaos. Kameň bol odvalený, šaty poskladané, stráže vyľakané a tela nikde.

Ježiš počas svojho života smútil, plakal, tešil sa, zažíval poníženie i odmietanie, veľa sa nachodil pešo, bol unavený, musel jesť, spať, miloval i hneval sa. Zažíval to, čo my. No sklamania, ktoré mu ľudia pripravili, neovplyvnili jeho plán. 

Kristus nielen zomrel, ale aj smrť pre nás porazil, aby sme nemuseli umierať za naše hriechy my. A vybral si ženu ako prvého svedka najdôležitejšiej udalosti v histórii. Ženu, ktorá v tom období nemala žiadnu hodnotu, ani právo svedčiť na súde.

Potom sa so svojou typickou jednoduchosťou a zároveň gráciou objavil pri rôznych ďalších príležitostiach a nakoniec svojich učeníkov poveril, aby o ňom šírili zvesť po celom svete. Tak vznikla Cirkev, ktorá existuje dodnes a ľudia ho naďalej spoznávajú. Učeníkov už nie je len dvanásť, sú ich milióny.

Všetci okolo Ježiša zlyhali. Ľudia nepochopili jeho narodenie, jeho účinkovanie, snažili sa ho zabiť, spravili z chrámu trh pred jeho očami, nerozumeli tomu, čo hovorí, hádali sa na hlúpostiach v nevhodných chvíľach, nechali ho trpieť samého, opustili ho, nevedeli ho zachrániť. Napriek tomu sa Boží dokonalý plán vydaril. Ježiš nebol a nie je obmedzovaný našim lúzerstvom. Vedel, že nikdy nebudeme dokonalí. A ani to od nás nechce.

Jeho plán nie je limitovaný našimi zlyhaniami. Jeho vernosť je väčšia ako naše pády.

Som rada, že pred touto Veľkou nocou sa ku knihe, ktorú čítam, konečne pridal “film.” Vidieť miesta z Ježišovho života a uvedomovať si jeho ľudskosť a zároveň odvahu bolo špeciálne.

Prajem krásne sviatočné dni, nech máte radosť z ich hlavného príbehu. 

Ak chceš čítať viac o našom izraelskom výlete, pozri si aj blog Connie Patty.

Pre viac cestovateľských príbehov klikni tu.