Cesty

THE ITALIAN JOB

Áno, aj z tohto roadtripu som mala podrobné zápisky. Ale ukradli mi ich. Ako sa to stalo?

Je to dosť neuveriteľný príbeh.

Písal sa rok 2015. S M sme sa vtedy frajerili ešte len pol roka. Ôsmi kamaráti sme sa v skoré septembrové ráno stretli, ako inak, pred Tescom. Bolo treba nakúpiť zásoby. Batožina nás všetkých bola takmer ničím v porovnaní so všetkými bedničkami jedla, ktoré sme si brali so sebou na cesty. Keď sme vyzdvihovali Danku, neveriacky sme zízali na predimenzovanú horu jedla, ktorú jej mamka nabalila. Trvanlivé pečivko, konzervy, zaváraniny, čokoľvek, na čo si pomyslíte. Napokon sme však úspešne všetko stisli do našej dodávky a vydali sme sa na cestu naprieč Slovinskom a Talianskom. Zažili sme toľkú nádheru!

Hipsterskú Ljubljanu.

 

 

 

Náhodný výlet zadarmo na ostrov na jezere Bled, lebo kresťania sú všade a navzájom si pomáhajú.

 

 

 

Prvú talianskú zastávku Trieste a priúzke uličky, v ktorých sme si často mysleli, že ďalej sa už nezmestíme. Ale šikovní M a Dušan to vždy dali! Kamoši nadšene zjedli figy z pouličného stromu, z ktorých sa im neskôr vyhadzovali podivné vyrážky. Jedli sme Dušanove slávne špagety, ktoré sa odvtedy snažím uvariť, no nikdy to nie je ono.

 

 

 

Benátky, strácajúc sa v bočných uličkách tohto výnimočného mesta v snahe vyhnúť sa záplave turistov.

 

 

 

Všetky must-see pamiatky Florencie.

 

 

 

Siennu, ktorú si vôbec nepamätám.

 

 

Toskánsko a San Gimignano. Tu sa trošku pristavím, lebo toľkú krásu som dosiaľ snáď nevidela. Dlho sme sa za súmraku ťahali s našou dodávkou hore kamenistým kopcom a po blúdení a menšom ťukanci s talianskym Puntom sme tŕpli, aby to už bolo konečne správne miesto. Vystúpili sme, obzreli sme sa naokolo a odvtedy má Richard prezývku Airbnb mág. Zopár domčekov uprostred toskánskych kopcov malo starobilý šmrnc vďaka ich nízkym stropom a kamenným stenám, ale komfort modernej ikeáckej doby. V jednom z týchto domčekov sme strávili pár dní. Šaňke a mne sa spalo nádherne na posteli obkolesenej bielym baldachýnom, zaspávali sme cítiac sa ako princezné.  Všade navôkol bolo vidno polia a hroznové sady, vzduch voňal dozretým ovocím. Pred vinicou sa nachádzal bazén, z ktorého sme si užívali výhľad na idylické toskánske kopce. Raňajkovali sme spolu v záhrade a tuším mi od dojatia a krásy aj slza vyšla. Počas dňa sme navštívili čarovné San Gimignano, mesto s desiatkami vežičiek, ktoré bolo poblízku, ale večer sme sa vrátili do nášho domčeka. Nikdy sme nechceli odísť… a možno sme ani nemali.

 

 

 

 

 

Našou finálnou zastávkou bolo prudko turistické prímorské mesto Riccione. Bolo vskutku odporné, ale na poslednú roadtripovú noc a na to, aby sme si užili trochu mora, stačilo. To sme si vraveli. Všade boli diskofilní turisti a členovia skupinových rozlúčiek so slobodou. Promenádu tvorili obchody s lacnými plastovými šmejdami, hotely a penzióny natlačené vedľa seba. Nuž čo, vyčvachtáme sa a ráno padáme. Keď sme dorazili, slnko už zapadalo. Nechali sme si naše veci v hotelovej izbe, vzali sme si len plavky, niektorí z nás aj mobily. Ja som sa narýchlo vrátila do izby a zhrabla som zápisník, aby som si na pláži napísala zápisky z posledných dní cestovania. Cestou sme v aute vyzdvihli jedlo na večerný piknik a smerovali na pláž. Vychutnali sme si poslednú roadtripovú večeru, s nostalgiou spomínali na všetko pekné, čo sme zažili, ja som si stihla zapísať zopár poznámok a vrhli sme sa do mora. No čo môže byť krajšie, ako nočné plávanie v posledný večer?

 

 

Registrovala som, ako M s Dávidom ostali pozadu, stáli vo vode po kolená a rozprávali sa. Snažila som sa stihnúť každodenný fitnes plán, no keď som sa otočila smerom k brehu, uvidela som svetlo z mobilu a Dávida, ako niečo úporne hľadá. Odrazu aj ostatni kamaráti urýchlene vychádzali z vody a bolo zjavné, že sa niečo stalo. Vychádzajúc z vody som sa dozvedela, že nám niekto ukradol batohy. Ako to je možné? Veď chlapci boli tak blízko. Ako sme si to mohli nevšimnúť? Michal s Dávidom sa rozbehli po širokej pláži plnej ležadiel a slnečníkov v márnej snahe chytiť zlodejov. Ostatní kamoši začali náhlivo baliť zvyšné jedlo a prázdne konzervy ktoré po nás zostali. Chýbali nám dva batohy a jedna taška. V tom našom bolo náhradné oblečenie, Michalov prvý iPhone, kľúče od auta a aj môj zápisník. Ten, v ktorom boli podrobné zápisky zo všetkých doterajších roadtripov – nielen z talianskeho, ale aj zo Španielska a tiež z nášho prvého, keď sme prešli Nemecko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko. Nestihla som sa ešte nad touto stratou zamyslieť, keď nám došlo, že ukradli aj kľúče od auta. Začala som náhliť kamošov, ktorí iracionálne ešte stále robili poriadok na pláži po našej večeri a spolu s Kamilou a Dankou sme sa rozbehli k autu, ktoré bolo pred hotelom, asi pol kilometra od pláže. Ak majú kľúče, nemusí trvať dlho, aby mali aj naše auto.

 

 

Keď sme dobehli späť k hotelu, vydýchli sme si. Auto bolo stále tam. Dievčatá sa k nemu postavili a ja som sa po španielsky snažila vysvetliť talianskému recepčnému, že nás okradli. Poprosila som ho, či môžem zavolať na políciu z recepčného telefónu, no tváril sa vyslovene neochotne a dával mi najavo, ako ho neskutočne otravuje, že nás práve okradli. Bez opýtania som obišla recepčný stôl a mierne nátlakovo som sa od neho snažila zistiť číslo na políciu. Konečne som sa tam dovolala (už chápem prečo je v Taliansku toľko vrážd, kým talianska polícia konečne zdvihne, dávno ste mŕtvi) a snažila som sa vysvetliť rovnako neochotnému policajtovi, čo sa práve stalo. On sa pobavene zachechtal a povedal, že máme prísť na policajnú stanicu zajtra ráno, ak sa budeme cítiť lepšie, ale vraj sa im takéto veci stávajú päťkrát denne a polícia sa nemieni zapodievať ukradnutými mobilmi a kľúčami od auta. Rozčarovane som položila a vyšla za dievčatami. Hneď ako som vstúpila na terasu, začuli sme, ako sa naše auto zrazu odomklo.

 

 

Zlodeji museli byť niekde blízko snažiac sa zistiť, ktoré auto diaľkovým ovládaním otvoria. Bez rozmýšľania som nasadla, veď hádam ho so mnou vo vnútri neukradnú. Zlodejov sme však nikde nevideli. Po chvíli k nám dobehli M s Dávidom zo svojho bezvýsledného “prenasledovania” a aj zvyšná upratovacia čata z pláže. Boli sme bez mobilov, ja bez zápisníka, bez kľúčov od auta, ktoré však bolo aspoň odomknuté. Cítili sme sa zronení (najmä dievčatá), nahnevaní (najmä M) a tiež mierne pobavení (Richard). Nevedeli sme, čo robiť. V hoteli sme mali zaplatenú už len jednu noc a nemali sme sa na druhý deň ako dostať domov. Bolo už neskoro, a tak ostal Dávid s Michalom na noc v aute, s nožom pod hlavou a s topánkami na nohách. My ostatní sme šli zmordovaní spať do hotela, veď ráno múdrejšie večera.

 

 

Na druhý deň sme sa s M a Dávidom vybrali na políciu. Taliani s nami odmietli komunikovať po anglicky a tak som sa im všemožne snažila porozumieť a vysvetliť  situáciu mojou akou-takou španielčinou. Keď sme porozumeli, že aj tak nič neporiešime a naše veci vrátane kľúčov už pravdepodobne nikdy neuvidíme, vrátili sme sa naspäť do hotela. Kamaráti medzičasom zistili, že náhradný kľúč v Taliansku len tak ľahko (rýchlo a lacno) nevyrobia, takže nám musia poslať náhradný kľúč zo Slovenska. Na pošte sme zistili, že aj vrámci prvej triedy to potrvá najmenej dva ďalšie dni. Boli sme v šoku a pomaly nám to všetko dochádzalo. Šaňa zmešká krst svojej sestry a aj zápis na škole v Rakúsku. Richard zmešká rodinnú svadbu. Ubytovanie sa dalo predĺžiť v našom hoteli už len o jednu noc. Dochádzali nám peniaze aj jedlo. S touto nechuťou a neistotou začali dlhé dni čakania. Telefonovali sme znepokojeným rodičom a snažili sa využiť pár extra dní na opaľovanie, v prípade chlapcov na stavanie impozantných hradov z piesku. Napokon fakt, že sme mali odomknuté auto bol veľmi nápomocný, lebo ľudia ktorí ho strážili sa mohli usadiť vo vnútri alebo posedieť si vonku v tieni otvoreného kufra. Takisto odvtedy stačilo zhánať hotel už len pre šiestich a tak sme ušetrili trochu peňazí. Všetko má svoje výhody.

 

 

 

 

O dva dni sme sa ráno vybrali odhodlane na poštu a čakali sme, že nám konečne odovzdajú kľúče. Všetci sme sa už tešili domov a počítali sme s tým, že odídeme ešte dnes.

Nestalo sa.

Na pošte nám povedali, že niekedy si v Miláne vyberú zopár balíčkov na bližšie preskúmanie, čo predĺži čas doručenia a navyše bol piatok a cez víkend pošta nerobí, preto nám bude doručený najskôr v pondelok. Rozčarovane sme oznámili kamarátom túto neuveriteľnú správu o balíku expresnej prvej triedy. Chceli sme sa trošku ukľudniť a preto sme sa vybrali na prechádzku a doplnenie základných potravín do obchodu. Keď som z neho ako posledná vychádzala, uvidela som Michala ako sedí na zemi a z hlavy sa mu valí krv a Danku, ktorá sa mi jedným pohľadom snažila naznačiť, že nezomiera a zároveň, že ju to mrzí. Ukázalo sa, že M sa pri chôdzi napichol na obrovský kaktus pri obchode, z ktorého do strán trčali ostne dlhé ako ihlice. Akoby tá situácia nebola už aj tak dosť absurdná. Ujo prechádzajúci okolo nám priniesol fľašu vody, krv sme zastavili a všetci sme, ešte omnoho neistejší, prišli späť do hotela. V ňom nám oznámili, že keďže tam už nie sme ubytovaní, už musíme auto preparkovať, lebo nám zavolajú odťahovku. Asi ich začínalo štvať, že ôsmi Slováci sa pomaly ale isto presťahovali na ich terasu.

 

 

Darmo sme sa snažili vysvetliť, že bez kľúča veľa nespravíme a volant je zamknutý, takže to nepôjde ani odtlačiť. Taliansku odťahovku sme si veru dovoliť nemohli. Okrem toho sme nemohli ani chodiť na pláž, lebo všetky pláže patrili ku konkrétnym hotelom a odvšadiaľ nás vyhodili. A kým sme hľadali ďalší voľný hotel a boli sme prakticky bezdomovci, v Taliansku začalo poriadne liať, takže sme skončili zavretí v plážovej búde v ktorej boli naskladané zvyšné lehátka. Z nášho auta sa medzičasom stala multifunkčná mini garzónka obsahujúca miesto na spanie, na servírovanie jedla a zároveň sušiareň oblečenia a uterákov.

Napokon sme našli aj nový hotel, aj pršať prestalo, akurát bolo treba vymyslieť, čo s autom. Zistili sme, že oproti cez križovatku dvoch úzkych ulíc, na rohu ktorých bol náš hotel, sa nachádzalo jedno parkovacie miesto zadarmo na dobu neurčitú. Jedným z problémov bolo, že už bolo obsadené. My sme však mali čas. Veľa času. A tak sme si na jeho majiteľov počkali. Snažili sme sa im vysvetliť situáciu, no mladá dvojica nám absolútne nerozumela a auto presunuli skôr z podozrievavosti, ako z porozumenia. Druhý problém bola menšia križovatka, ktorá nás od tohto miesta delila. A tak jedna z nás stála na voľnom mieste a zabraňovala parkovaniu iných áut, ďalšie dievčatá stáli na križovatke a snažili sa autá upozorniť na ich veľkú modrú komplikáciu v premávke. Posledný problém bol zamknutý volant, našťastie však boli kolesá rovno, presne tak ako sme potrebovali. Dievčatá blokovali cestu a chlapci tlačili auto so zamknutým volantom, ktoré zapasovalo na miesto oproti na milimetre. Všetci sme si vydýchli.

 

 

Kľúč teda neprišiel ani po víkende. V Taliansku môže byť zásielka akokoľvek expresná, víkend je víkend.

A tak sa náš nechcený pobyt v Riccione znova predĺžil. Čas som si krátila prezeraním košov na odpadky dúfajúc, že tam niekto vyhodil môj zápisník, po tom čo zistil, že neobsahuje žiadne peniaze a je v inom jazyku. Neúspešne.

Jedlo sme už nemali takmer žiadne, ani peniaze, a boli sme nevýslovne vďační za Dankinu mamku, ktorá nás tak prorocky nabalila. Naša životná úroveň od času v San Gimignane klesla do hlbín mora v Riccione a zrazu aj jeden bochník chleba a veľká konzerva paštéty bola dostačujúca pre nás všetkých.

 

 

Nový kľúč od auta nám priniesla natešená recepčná zo starého známeho hotela práve vtedy, keď sme auto strážili my spolu s M. Asi sa tešila, že už nás nikdy neuvidí obsmŕdať pri terase (mali tam wifi). Odvolali sme kamošov z kávy, bleskovo sme sa pobalili a nadšene sme vyrazili domov, o päť dní neskôr, ako sme plánovali.

 

 

Do Prešova sme došli o siedmej ráno a dve hodiny na to som už bola na zápise v škole v Košiciach. Tesnotka.

V konečnom dôsledku som za tento roadtrip veľmi vďačná. Uviaznúť v Taliansku s ľuďmi, ktorých máte radi, nie je vôbec také strašné, ani nás to vzhľadom na náš výletový lowcost lifestyle finančne nezruinovalo. A bolo kľúčové, že som mohla vtedy ešte môjho frajera spoznávať a vidieť aj v takýchto kľúčových, nepriaznivých situáciách.

 

 

Ani mobilov, ani mojich šiat, ani kľúčov mi nie je ľúto.

Ale zápisníka je. Pri spomienke na jeho vzácny obsah o ktorý som prišla, ma vždy pichne pri srdci.

Ak pôjdete do Riccione, obzrite sa po ňom. Bol žltý a mal na sebe pokreslené mapy. Alebo viete čo? Radšej do Riccione vôbec nechoďte.

 

Photocredit: Katarína Pončáková, Michal Pončák, Šaňka Motýľová.

Zdieľať :
“GALWAY GIRL”
16. mája 2019
Veľký balkánsky roadtrip 2/3
27. februára 2018
2 komentáre

Pridajte komentár