Blog

Nechajme mužov byť mužmi

Sedela som v kúpeľnej zóne na tohtoročnom Grape a rozprávala som sa o živote s Annou.

V tom mi zazvonil telefón, bol to môj muž.

“Ahoj Katy, ako sa máš? Dobre?”

“Dobre dobre, ďakujem, porozprávam ti potom.”

“Počuj, ehm, ty ideš budúci týždeň kedy do tej Prahy na svadbu?”

“Odchádzam v stredu, prídem v piatok ráno. “

“Aha, ja len že či by som mohol ísť do Tatier. Odišiel by som v utorok skoro ráno a prišiel by som vo štvrtok. “

Zrazu som pocítila nahorkastú chuť v ústach. M bol pracovne preč posledný týždeň a predtým mal toľko práce, že som ho takmer ani nevidela. Aj v júli sme sa nevideli vyše polovicu mesiaca. To všetko je stále v poriadku, nič mu nevyčítam, páči sa mi, čo robí a podporujem to. Avšak keď má už konečne voľno, ja som mu v hlave vytvorila už iné plány.

Konečne spraví na balkóne police, na ktoré čakám už rok.

A možno aj uprace tú svoju skazu v pracovni, ktorá ma hrozne vytáča.

A najmä, bude so mnou. Budeme spolu tráviť čas a po večeroch sa porozprávame, ako sme sa mali posledné týždne. Pozrieme si film alebo pôjdeme do letného kina. V hlave sa mi zosnovali plány pre náš spoločný život počas najbližších dní bez toho, aby som si to uvedomila.

 

 

“Katy ale veď vieš ako veľmi mám rád turistiku a v Tatrách som nebol posledné tri roky, lebo nikdy nemám čas. A keď mám čas, nemám partiu. Teraz mám oboje. Ešte som nám vybavil aj ubytko. “

“Ja rozumiem, ale nemôžeš ísť len na kratšiu túru, kým budem preč? Musíme sa obrať aj o tie dni keď sme mohli byť spolu?”

“No ale tak ďalší traja sa nebudú prispôsobovať mne.“

“A koľko to bude stáť? Budeme mať dosť peňazí na dovču?”

“A ty môžeš byť na Grape keď chceš ísť na dovču?”

“Okej. Porozprávame sa keď prídeme domov.”

Rozčarovane som zložila a začal môj deštruktívny vnútorný monológ.

On ma neľúbi. A vôbec so mnou nechce tráviť voľné chvíle. Ja mu nebudem prikazovať, že má so mnou tráviť čas, veď to je predsa samozrejmé, že chceš byť s niekým koho máš rád, koho si dlho nevidel a kto je zhodou okolností tvoja manželka! Aj keby teraz do Tatier nešiel kvôli mne, vôbec to nepomôže situácii. Ja nechcem aby nešiel na výlet, iba chcem aby mu bolo prirodzené, že chce byť so mnou, keď sme sa dlho nevideli. Prečo nemôže chodiť na výlety vtedy keď nie som doma, tak ako to robím ja keď je preč on? A okrem toho, toľko vecí v domácnosti čaká na mužskú ruku!

 

 

Domov som sa vrátila už pomerne namosúrená, ale tak, hádam si to vykomunikujeme. Hneď po mojom príchode M navrhol aby sme šli na Zbojnícky hrad pozrieť si západ slnka a cestou sa porozprávame o tom, ako sa máme. Vyšľapať na hrad bola posledná vec ktorú som chcela robiť po dvoch hodinách spánku (ktoré mal na svedomí párty stan povedľa nášho), ale si vravím, dobre. Keď ho to poteší…

M vzápätí oslovil problém. “Takže môžem teda ísť hej? Odišiel by som zajtra poobede…”

“Zajtra poobede? To je pondelok. Veď si vravel, že odídeš až v utorok ráno.” Do tváre sa mi nahrnula červeň.

“No áno, ale nakoniec by nám pomohlo keby sme odišli už zajtra, aby sme nemuseli v utorok vstávať o tretej v noci.”

“Aha, takže z našich spoločných dní ostal zajtrajšok kedy budeš celý deň pracovať a potom odídeš?”

Celé sa to odohrávalo kým sme sa napochytro chystali na hrad, lebo slnko už bolo nízko.

Šľapajúc hore kopcom sme sa skôr hádali ako rozprávali o tom, ako sa máme.

Nemohla som tomu uveriť. Že so mnou vôbec nechce byť, že ma vôbec nechápe, že vyčerpaná teraz idem hore kopcom, lapám po dychu a ešte sa aj hádame. Zrazu som si všimla jeho nové turistické topánky a domyslela som si, že na hrad ideme hlavne kvôli tomu, aby si ich vyskúšal. Veď rozprávať sme sa mohli aj doma!

 

 

A teraz nastal moment, ktorý skôr alebo neskôr u mňa nastane pri každej väčšej hádke.

Naseriem sa. Pardon za výraz.

Ale ja sa viem fakt, fakt rozčúliť. Tak, že nedokážem pokračovať v hádke a nezvládnem byť s daným človekom v jednom priestore. Problém tohto stavu nie je samotný hnev, ale jeho dĺžka. Kým sa naozaj upokojím aby som vedela viesť dialóg bez útoku, trvá to dlhé hodiny, niekedy aj dni.

M tento stav neznáša. On vychladne omnoho rýchlejšie a odmeraný postoj kým príde moje upokojenie ho ničí. Tak tomu bolo aj tentokrát.

Teatrálne som sa zvrtla na päte, kopla som do štrku na ceste a veľkými krokmi som kráčala dole brehom naspäť k autu. M za mnou niečo hovoril, ale ani som sa neobzrela. Videla som, že ma nenasleduje. Aha, tak ani za to mu nestojíš … pošepkal diabolský hlások. Keďže som nemala kľúče od auta, pokračovala som ďalej, naprieč celou dedinou. Napokon som sa z nej dostala von, veď aspoň sa prejdem a ukľudním. Možno dôjdem aj domov. Išla som po ceste a ako sa stmievalo, bolo to čoraz čudnejšie. Och prosím, nech nezastaví nikto kto ma pozná. Čo im poviem? Že si robím po tme turistiku do Prešova po asfaltke? O chvíľu som začula brzdy nášho bieleho šípu a otvorili sa dvere. Bez slova som nasadla. M bez slova pokračoval v ceste. Doma sme sa bez slova navečerali a bez slova sme šli spať.

Ráno ma M jemne pohladil a naozaj sa snažil situáciu vyriešiť. No moja fáza hnevu ešte neprešla a tak zažil len ďalšie nepríjemné tantrum. Počas dňa som ho videla pracovať a nebaliť sa.

Vysvitlo, že svoju túru odvolal.

Bola som z toho smutná. Nechcela som, aby tam nešiel vôbec. Chcela som aby pochopil, čo ma zranilo a aby odišiel vtedy, keď budem musieť odísť aj ja.  Aby sme mali aspoň zopár spoločných chvíľ.

 

 

Ale ostal doma a cítil sa nafigu. Videla som to na ňom. Naozaj chcel ísť. Naozaj to bola dobrá príležitosť. Sakra, prečo som taká sprostá? Teraz s ním budem musieť ísť do Tatier ja.

V mojom tichu som si uvedomila to, že M ma ľúbi (hurá, to je ale novinka), inak by sa ma nepýtal, či môže ísť, a ani by svoj výlet kvôli mne nezrušil.

Uvedomila som si však aj to, že čakám od neho, aby sa správal ako žena, moja najlepšia kamarátka. Aby keď sa konečne stretneme, šli sme na kávičku a prediskutovali všetko čo sa za posledné dni udialo. M je však muž. Jemu stačí, keď ma objíme, pohladí a hodinový rozhovor je predsa vyslovene dostačujúci. Okrem toho je pravda, že už dlho neoddychoval ako má najradšej. A robenie poličiek na balkón alebo triedenie dokumentov v pracovni zrovna nie je oddych aký by si predstavoval, či naozaj potreboval. Má rád keď sa rozprávame, ale nie je to prioritou, nedodáva mu to pocit záujmu a lásky tak ako mne. Nemôžem čakať, že to pre neho bude rovnako prirodzené ako pre mňa.

Navyše ja som naozaj zakrátko odišla  na svadbu do Prahy a on zostal doma celkom sám, čo ako 100% extrovert neznáša. Po príchode domov ma čakalo prekvapenie. Všetky triedené odpady boli vynesené a na balkóne žiarili nové police.

Tešila som sa, ale z celej tej situácie mi bolo ťažko a smutno. M ostal doma, ale cítil sa mizerne. Ja som sa cítila rovnako mizerne. Trvalo mi pár dní, kým som mu v pokoji vysvetlila moje motívy a kým sa trošku zahojilo jeho zlomené turistické srdiečko.

A pritom stačilo málo. M mi stále vraví, že chce, aby som bola šťastná a spokojná. A že keď ma niečo zraní, mám mu v pokoji vysvetliť čo to bolo a jeho ochranárske srdce spraví všetko preto, aby som kvôli nemu nebola smutná. Ale z mojej zranenosti nevznikne plačúce dievčatko, ale rozzúrená žena, ktorá sa snaží iracionálne chrániť, vybuduje okolo seba hradby a strieľa z nich na zdroj jej trápenia. To ničomu nepomáha, vtedy sa nahnevá aj M a dráma je na svete. A trvá, a trvá.

M napokon do Tatier šiel o týždeň neskôr. Vstala som o piatej ráno aby som mu nachystala chlebíčky a s radosťou som ho vyprevadila (s výdychom že mňa to tentoraz minulo).

 

 

Domov sa vrátil o tri dni vetrom ošľahaný a celý šťastný. Bol úprimne rád, že vidí svoju ženu a bolo pre neho ešte prirodzenejšie a jednoduchšie si so záujmom vypočuť, ako som sa mala a rozpovedať mi, ako sa mal on.

A ja si túto situáciu budem pamätať. Nechcem nikoho stavať do pozície vinníka, ani obete a nerobte to ani vy prosím. Obaja sme v niečom zlyhali.

Ale v budúcnosti chcem byť žena, ktorá podporuje svojho manžela v jeho dobrodružstvách, lebo ak sú spokojní oni, je pre nich oveľa prirodzenejšie dbať na to, aby sme boli šťastné a ľúbené my.

A keď ma niečo práve zraní, budem sa snažiť, aby sa to nevyvŕšilo do nekonečného hnevu, ale do zraniteľného vyjadrenia a do pozvania, aby ma M v tej situácii chránil.

Hádam si to zapamätám aspoň na niekoľko mesiacov.

 

 

A čo vy? Aký ste typ pri zvládaní konfliktu? Máte pocit, že rozumiete ženskému/mužskému srdcu toho druhého?

 

Chcete čítať viac? Ďalší článok v rovnakej kategórii nájdete TU.

 

Photocredit: Michal Pončák

Zdieľať :
Manželské nezhody a krásny Gdańsk
1. marca 2019
TVORENIE DOMOVA
1. júna 2019
5 komentárov

Pridajte komentár

Pingbacks

  1. […] Chcete čítať viac o vzťahoch? Ďalší článok nájdete TU.  […]