V obývačke máme kreslo. M tvrdí, že v ňom žijem. Zhodou okolností sa tam znova nachádzam, obzerám sa po príbytku, konšatujem sama pre seba čo všetko sa okolo mňa zmenilo a v myšlienkach sa mi zjavili naše prvé Vianoce.

“Naše prvé Vianoce” sa volá šuflík v mojej hlave, ktorý obsahuje spomienku na minuloročné sviatky s M, prvýkrát ako manželia, prvýkrát v našom byte. Mám rada ten šuflík. V podstate tvorí presný opak reklamy na Vianoce z letákov – megalomanský stromček v obývačke, v kozube horí ohník, dlhý stôl sa prehýba pod táckami s jedlom, všade sú svetielka a ihličie a celé to je nejako umelo červené a zelené a blikajúce, ľudia majú sem – tam mikulášske čiapky (alebo inú mikulášsku časť outfitu) a všetci sa usmievajú bielymi zubami. 

Naše prvé Vianoce vyzerali úplne inak.

Chceli sme si ich prežiť v pokoji, sami, vytvoriť si vlastné rodinné tradície. No v spálni boli len matrace na zemi (posteľ sme si kúpili až 2 mesiace po našom prvom výročí), v pracovni boli veľké kartónové krabice plné vecí ktoré nebolo kam alebo na čo položiť. V kuchyni stál požičaný plastový stôl a stoličky. Na stole boli položené dve nové kuchynské utierky ktoré k sebe ani trochu neladili. Až do Štedrého večera sme si totiž neuvedomili, že nevlastníme ani jeden obrus. (A na ten plastový stôl ste sa bez obrusu pozerať nechceli.) Obývačka tiež nebola prílišne vyšperkovaná. Obsahovala len stĺpy z naskladaných kníh pri stene a poloskonštruovaný gauč z paliet. A ešte jednu vec. V kontraste s prázdnotou nášho bytu sa v (budúcej) obývačke týčil najkrajší stromček aký sme v meste zohnali a dokázali zmestiť medzi strop a podlahu.

Ono to s tým stromčekom bolo takto. Môj muž nedá dopustiť na poctivo kúpené živé stromčeky. A tak vyhlásil, že keď v tom byte ešte nič nemáme, zaplníme to stromčekom. Ja som sa pre túto ideu nadchla, keďže my sme doma boli vyznávači stromčekov poctivo umelých. A keďže som sa vždy chcela z Vianoc tešiť čo najdlhšie, ale väčšinou sme stromček ozdobovali až deň alebo dva pred Vianocami, tak som si povedala že ho musíme mať už v prvý decembrový deň. M však nemal prvého decembra čas. Ani druhého, ani tretieho, ani štvrtého. A tak som si dupla a náruživo som M presviedčala aby sme ten stromček šli kúpiť ešte v ten večer. M najprv s láskou, potom už nervózne vysvetľoval, že má poobede stretnutie ktoré musí stihnúť. Ja som mu tvrdila, že stihne a stále som sa tvárila urazene. A tak to vzdal a šli sme do Obi, kde sme po príchode boli obklopení nekonečným množstvom ZVIAZANÝCH stromčekov. Trvalo hodinu, kým sa nám vôbec niekto venoval a rozviazal niekoľko exemplárov. Jeden z nich bol nádherný, ale pridrahý. No M už meškal kvôli mne na stretnutie a tak sme ho v tej rýchlosti kúpili. Výčitky som mala ešte dva mesiace, lebo neznášam robenie vecí narýchlo, nepreskúmať ponuku a uzatvárať obchody v strese. M. odišiel nahnevaný s takmer hodinovým meškaním. Kvôli mne a mojim plánom o dokonalej vianočnej atmosfére od 1. decembra.

Ale stromček bol nádherný.

A tak máme tento rok už o niečo viac nábytku. Aj krásny masívny stôl, ktorý M na jar vyrobil a netreba ho zakrývať obrusom. Aj prestierania, ktoré k sebe ladia. Ale ja som si musela pripomínať, že viac ako o výzdobu a dôvtipné darčeky sa mám snažiť o pokoj. Čo pre mňa znamená, že tvrdohlavé presadzovanie vlastnej cesty k pokoju nevedú, zvlásť nie pred a počas Vianoc, keď je príležitostí na bojovanie za vlastné predstavy neúrekom. Tento rok si M pamätal, že by som rada mala stromček čo najskôr. A ja zasa, že vyberanie stromčeka je oveľa krajšie ak sú na mieste obaja kupci dobrovoľne. Ešteže má M lásku, ktorá nepočíta krivdy.

Veselé a naozaj pokojné sviatky vám všetkým!