Cesty

Veľký balkánsky roadtrip 2/3

Domov -> Salina Turda -> Sibiu -> Transfagarasan -> Bran -> Brasov -> Peles -> Bukurešť -> Plaja Vadu -> Constanta -> Mamaia Beach -> Sozopol -> Veliko Tarnovo -> Bozhentsi -> Sofia -> Iron Gates -> Domov

Prvú časť článku nájdeš TU.

 

 

Deň 5: Bukurešť ->  Plaja Vadu

Dnešné ráno bolo jedno z tých, kedy si človek povie, že takto by sa sa chcel zobúdzať častejšie. Na starú drevenú podlahu som našľapovala opatrne, aby sa dievčatá nezobudili a cez úzku chodbu som smerovala do kuchyne. Stále som sa s úžasom pozerala na tento historický byt v centre ktorý tak originálne spája noblesu minulých storočí s dnešným minimalistickým designom. Zobudila som sa skôr, lebo som musela využiť vysnený kuchynský kútik, širokú parapetu okna s výhľadom na strechy, ktorá bola vystlaná vankúšmi. Chvíľu som tam sedela, nasávala krásu a ticho ranného mesta. Chcela som sa na chvíľu stíšiť a ďakovať Pánu Bohu predtým, ako začne ďalší deň na cestách. S úľavou som si uvedomila, že mi je lepšie a zmizla úzkosť z návštevy rumunskej nemocnice. Dopoludnie v Bukurešti sme venovali najväčšiemu parku, kde sme sa so zápalom pretekárov člnkovali na prekvapivo veľkom jazere. Ceny takýchto aktivít v porovnaní so západnou Európou ani nestáli za reč, tak sme skúsili takmer všetko. V parku sme našli aj megalomanskú reštauráciu Beveria, sedeli sme v tieni a jedli nenormálne dobré jedlo, no prestali sme veriť, že v Rumunsku natrafíme na dobrý cheesecake. S plnými bruškami sme spokojne zamávali krásnej Bukurešti a opäť sa vydali na ďalšie cesty. Pri západe slnka sme došli na Playa Vadu, jednu z posledných divých pláži v Rumunsku, kde nie sú žiadni turisti, hotely a bary, ale ani wc. Len zopár karavanov, nahých ľudí so slobodnými dušami a použitých toaleťákov na zemi. Kamaráti rozložili stany, no ja som spala v aute, lebo tam je teplejšie a nechcela som provokovať moje zdravie na hrane. V kufri spal Richard, tiež preferoval teplotu v aute oproti vonkajšiemu ovzdušiu, takže som sa v noci veľmi nebála, iba trošku. Predtým sme ešte stihli večerný piknik na pláži, obnovila som si svoju prax prírodnej toalety z detstva a zaspávam za zvuku gitary a spevu Jordána s M.

 

 

 

 

Deň 6: Plaja Vadu -> Mamaya -> Constanta

Zobudila som sa na to, ako sa mi neobvykle vlhký vzduch dostáva všade pod kožu. Striasla som sa pri spomienke na nočné cikanie “v divočine”. Všetci, okrem spinkajúceho M sme sa zišli okolo šiestej ráno na pláži a pozorovali vychádzajúce slnko, ktoré sa javilo omnoho menej krvavé ako včerajší mesiac. Pláž sa rapídne otepľovala a tak sme zhodili vetrovky a pustili sa do chlebíčkov s akýmisi zdravými pomazánkami, ale keďže dnes mali jedlo na zodpovednosti takí gurmáni ako Richard a Monika, nik o ich výbere nezapochyboval. Pred obedom sme znova naložili auto, ktoré už zvnútra vyzeralo akoby niečo zažilo, nedopomohli tomu ani mokré a špinavé veci od piesku a ani naše lepkavé, slané telá. Kempovanie na pláži malo niečo do seba, ale pre väčšinu z nás, rozmaznancov, bola sprcha a civilizácia lákavejšia. Na ďalšej pláži, Mamaya beach, sme mali nečakane dobré ubytko, airbnb mág Richard znova prekvapil. Obsadili sme celý jeden dom v komplexe, kde bol aj bazén, ktorí sme napokon uprednostnili pred veternou plážou. Jediný problém bol, že ubytovanie s kuchyňou nie vždy znamená aj ubytovanie s kuchynským vybavením. To sme sa naučili, keď sme znova nenatrafili na žiadne hrnce a tak bola príprava určitých jedál pre ôsmich ľudí pomerne náročnejšia. Večer si dievčatá s potešením nahodili šatičky a vybrali sme sa do Constanty, pekného prímorského mesta plného ľudí a atrakcií. Obzreli sme si slávnu budovu kasína a ja som mala dovolené vybrať peknú reštauráciu na večer, lebo postupom času sa ukázalo, že moja osoba je najviac sklamaná zo škaredých kaviarní a nedobrých cheescakeov. Na dovolenke v Rumunsku je krásne to, že aj v tých drahších reštauráciách zaplatíte menej ako doma, čo je veľmi príjemná vlastnosť dovolenkovej destinácie. A tak som po svedomitej prehliadke podnikov konečne jeden vybrala. Zistili sme však, že tam je dosť teplo, čo M pokladal za dôvod, aby nás počkal vonku. Ten chlapec urobí takmer všetko preto aby sa nespotil, nezašpinil, nezamastil. Aj keby mal sedieť sám pred reštauráciou a čakať na nás hodinu. Cítila som, že napätie medzi mnou a M stúpa a tak som sa obzerala po riešení. Milá čašníčka napokon otvorila celú presklenú odťahovaciu stenu za nami, večerný vzduch nás príjemne ochladzoval, jedli sme pizzu, pili kokteily a cítili sa naozajstne dovolenkovo. Aj M sa vrátil, lebo jeho first world problem sa vyriešil. Zaujímavá bola ešte cesta naspäť do domu. Šoféri Michal a Daniel si viedli výborne, avšak keď sme sa vracali do nášho airbnb, M nepoznal dobre cestu a trošku prudšie zabrzdil pred prechodom pre chodcov, ktorý sa objavil za zatáčkou. Nijak sme tú prudkosť nepocíti až na teatrálne škrípajúce brzdy, ktorých sa zľakli dvaja teenageri, párik prechádzajúci cez cestu. Aj keď sme ich nijakým spôsobom neohrozili, dievča zhíklo a spravilo rýchle dva kroky dozadu a chlapec s kučeravými vlasmi sa natoľko rozčúlil, že sa vybral priamo k autu a napľul šoférovi na predné sklo. Všetci sme zmeraveli, Daniel poznamenal prekvapené “oj.” Keď prešli, M ticho a šokovane pokračoval ďalej v ceste, ja som sa dívala na stekajúcu slinu a ďakovala som Bohu, že mal zatvorené okno. Vedela som, že po zaparkovaní bude potrebovať objatie a povzbudenie.

 

 

Deň 7: Mamaya Beach – Nessebar

Týmto dňom sa končia zápisky z Rumunska, kde sme zazreli dokopy 236 túlavých psov. (Naozaj sme ich počítali.) Z veternej Mamaya beach sme sa s chtivosťou morských vĺn presúvali viac za teplom, cez hranice, do Nesssebaru. Ubytovanie pri mori v Bulharsku už nebolo ani zďaleka také vábne, nami nepochopená špecialitka kúpelní, kde môžete sedieť na wc a zároveň sa sprchovať, nás čakala úplne všade. More bolo zamorené chaluhami, ktoré sme spočiatku nedôverčivo obchádzali, no bolo ich toľko, že ohadzovať sa s nimi namiesto vyhýbania sa im bola zábavnejšia možnosť. Večer sme sa vybrali do historického Nessebaru, ktorý bol plný krásnych starých drevených domčekov (toľko moje znalosti z architektúry), až na to, že uprostred celého poloostrova sa tiahli stánky s ohavným čínskym tovarom. Šak jasné, kto by si na dovolenke v Bulharsku nechcel kúpiť lacné čínske drísty. Zašli sme do zašitých uličiek, ďaleko od toho vizuálneho smogu, našli známy Ecobar v ktorom ste sa cítili ako v pralese alebo jaskyni, záležalo len na výbere stola. Snažili sme sa zrekapitulovať všetko, čo sme už zažili, zdalo sa, že podľa našich zážitkov na cestách už musíme byť najmenej 2 týždne a pomaly treba ísť domov, v skutočnosti je však pred nami ešte polovica roadtripu. Cestou späť sme sa prechádzali po staručkých chodníkoch a pozorovali “domorodcov”, ktorí večerali pri pozeraní telky v predzáhradke (asi tam veľa neprší) a napokon sme sa unavení pobrali spať do jedného z neslávnych bulharských hostelov.

 

 

 

 

Deň 8: Nessebar -> Sozopol

Zdá sa, že tento deň trval trikát dlhšie ako všetky ostatné. Ráno som sa zobudila skôr ako ostatní a šla som behať. Pôvodný plán bol dobehnúť do Nessebaru a obzrieť si staručký poloostrov za denného svetla. No samozrejme som žalostne zablúdila, ako už mnohokrát predtým na rôznych miestach v mojom živote. Keď som dobehla na pláž, ukázalo sa, že Nessebar sa týči v znepokojivej diaľke. Tak som sa rozhodla moje sústredenie a baterku na mobile investovať do úspešnej cesty späť. Vysvitlo, že spanie na inom mieste každú noc a rituál vybaľovania a skladania vecí do auta, ktorý trval aj 2 hodiny, bolo náročnejšie, ako sme si pôvodne mysleli. Hneď po príchode do Sozopolu sme s Deniskou utekali k moru, vychutnať si posledné hodiny s pieskom, slnkom a morskou hladinou. Chlapci ostali na izbe, traja z nich si vychutnávali poobedňajšiu siestu tlačiac sa na manželskej posteli pod klimatizáciou. Roadtrip zbližuje. Ešte som sa ani poriadne nestihla začítať do Verneho a už prichádzali za nami s návrhom na ďalšiu plážovú aktivitku. Nafukovací banán ťahaný skútrom im nevyšiel, no mali plán B. Po tomto výlete som definitívne pochopila, že v mužoch sa skrýva akýsi duch dobrodružstva, objavovania, skúmania terénu a kategorického odmietania ležania na pláži. Teda aspoň v tom mojom mužovi. O chvíľu na to som už sedela na húpajúcom sa vodnom bicykli a statočne v ruke zvierala knihu ktorú som odmietla zanechať, predstierajúc že mi nie je zle a dokážem aj čítať. Prvá lodička kapitulovala pomerne rýchlo, Deniska začala cítiť v žalúdku obed. No naša posádka sa vybrala na šíre more, aspoň tak som zhodnotila našu vzdialenosť od brehu. Ohúrene sme pozorovali húfy medúz plávajúce hlbšie i plytšie pod nami, niektoré veľké ako kokršpaniel. Zazreli sme, ako Karinka odvážne bojuje so svojím bicyklom a pádluje k nám, aj keď ju jej posádka opustila. Jordán sa obzeral a už už by aj odvážne skočil Karin na pomoc, avšak medúzy ho odradili. A tak sme k nej dobicyklovali, z čoho bol M sklamaný, lebo to bola omnoho menej zábavná záchranná akcia. Po “vylodení sa” som ešte chvíľu čítala na pláži a snažila sa vdýchnuť posledný morský vzduch, ktorý ma tento rok čakal, zatiaľ čo chlapci tentoraz zakopávali do piesku Jordána (ďalší dôkaz o tom, že platí všetko vyššie uvedené). Bola som však vďačná za priateľov a za spoločný roadtrip, lebo keby tam neboli, M by pravdepodobne zakopával mňa. Dnes večer sa odohrala aj jedna z mojich najobľúbenejších večerí ever, keď sme jedli pečené rybičky, v našom výhľade bolo more rozbíjajúce sa o skaly tesne pod nami, oproti tváre kamarátov, obsluhoval nás vtipkujúci čašník a všetko bolo krásne. 

 

 

 

 

 

 

 

Tretiu časť článku nájdeš TU.

 

Zdieľať :
Manželské nezhody a krásny Gdańsk
1. marca 2019
Čo vidieť v NYC keď máš málo času a ešte menej peňazí
15. septembra 2018
2 komentáre

Pridajte komentár

Pingbacks